Krv démona a krv elfa
Voda. Presnejšie dážď. Bez najmenšieho zaváhania stekal mojou tvárou, ktorú som mala nasmerovanú k nebu. Stála som uprostred lúky. Mala som pocit, že moja duša je na odchode ako leto. Len pred malou chvíľkou som sa dozvedela, že zlo, ktoré obchádzalo po okolí najmenej tri roky, pohltilo aj môjho najlepšieho priateľa. A mňa ako členky elitnej jednotky, pracujúcej pod menom „strieborná ľalia“, čakal boj proti nemu... Ostávalo mi len dúfať, že sa tak skoro naše cesty neskrížia. Neviem ako by som zareagovala. Čo ak by som ho nedokázala chytiť? Čo ak by som ho musela zabiť? Alebo ešte horšie...čo keby on zabil mňa? Hlavou sa mi metali rôzne verzie. No každá bola len horšia a horšia... Prestala som radšej nad tým uvažovať, veď sa to ešte nestalo...a možno ani nestane. Avšak nikto z nás si osud nevyberá, ani nevie, čo si naňho prichystal. Ostávala mi len silná nádej, že aspoň ku mne bude osud milosrdný... Organizácia, ktorej členkou som bola, vznikla pred viac ako 3000 rokmi na ochranu elfských miest pred zlom. Pôvodne som sem nechcela vstúpiť, ale priateľ ma prehovoril. Presne ten priateľ, ktorý už nevidel v tomto boji zmysel a prešiel na stranu temna. Niet divu, že to vzdal. Väčšina by to najradšej vzdala, no nikto nechce, aby naša zem padla do rúk démonov. Možno by všetko bolo inak, keby sa nám ostatné rasy neotočili chrbtom. Vraj táto vojna nie je ich problém. Chápem, že nikto z nich nechce vystaviť ľud nebezpečenstvu, ale pochybujem o tom, že démoni sa zastavia len pri ríši elfov. Jediné na čo táto vojna bola dobrá bolo, že zjednotila všetky kmene elfov. Predstavitelia kmeňov zistili, že v jednote je sila. Sila, ktorá sa pomaly vytráca s pribúdaním mŕtvych. Bohužiaľ aj my sme už museli prijať a uvedomiť si vlastnú smrteľnosť. Dokonca aj ja som si musela uvedomiť, že aj takých bytostí ako sú elfovia sa smrť dotýka. Doteraz sme svetom chodili ako nesmrteľné tiene, vyvyšovali sme sa nad všetkými a neuvedomovali si, že v podstate, sme rovnakí. To nám ukázala až táto vojna. Naše mestá začali chradnúť, pretože sme opustili život. Stali sme sa nástrojom a obeťami smrti. A tým sa naše kúzla stali tmavými a vyžaruje z nich tma a beznádej. Teraz stojím uprostred môjho rodného mesta – Térius. Kedysi bolo plné kvetov, radosti a života. Dnes je tu všetko mŕtve. Kvety stratili farbu, radosť sa premenila na beznádej a život na smrť. Elfovia, čo tu kedysi žili, pomreli alebo sa presunuli hlbšie do lesa, aby oddialili svoj koniec. Ja sem chodím pravidelne každý rok, aby som videla pomalý koniec našej civilizácie, ak nás nezachráni nejaký zázrak. No tentoraz som tu aj kvôli zázraku. Podľa starej legendy existuje zrkadlo, ktoré dokáže zahnať akúkoľvek formu zla, preto som sa rozhodla pozrieť sa opäť na legendu. Pamätám si, že o tej legende sa písalo v starých zvitkoch, ktoré boli, a stále sú v knižnici mesta Térius. Prestala som pozerať do neba a ponáhľala som sa ku knižnici. Vedela som, že démoni tu budú, čo nevidieť. Nemala som veľa času, no nemohla som si odpustiť spomínanie na staré časy našej najväčšej slávy. Napriek tomu, že som bežala cez kaluže vody, nebolo počuť čvachtanie pod mojimi nohami. Neviem ako je to možné. Nikdy predtým sa mi to nestalo. No nemala som chuť ani čas nad tým uvažovať. Dobehla som k bránam knižnice. Dvere boli rozbité. Prvé mi napadlo, že som prišla neskoro. Ale to nebolo možné, veď som pred démonmi mala náskok pol dňa. Opatrne som vošla do vnútra. Všetko bolo na svojom mieste a všade bolo hrôzostrašné ticho. Staré zvitky s legendou boli v severnej veži. Nestrácala som čas a utekala schodami hore. Ale keď som vyšla úplne na vrchol veže, zarazilo ma, že z miestnosti vychádza svetlo. Opatrne som k dverám natiahla ruku a otvorila ich. Uprostred miestnosti bol stolík a na ňom boli zvitky a pri nich horela sviečka, ktorá osvetľovala miestnosť. Vošla som dnu a poobzerala sa. Nikoho som nevidela. Podišla som k zvitkom a začala som si ich ukladať do vreciek plášťa. Vtedy som začula zvuky. Démoni dorazili do knižnice, skôr než som očakávala. Pomyslela som si, že som v pasci, pretože z veže viedla iba jedna cesta. Neostávalo mi nič iné len sa pripraviť na boj. Napla som luk a čakala čo sa udeje. Boli čoraz bližšie, keď zrazu sa zavreli dvere, ktoré som nechala otvorené a za nimi stál chlap. Očividne išlo o démona. Vystrelila som z luku, no on sa šípu vyhol a zrazu stál predo mnou. Očakávala som, že ma na mieste zabije. No on urobil pár krokov dozadu a otvoril dvere. Nespúšťal zo mňa oči, nahol hlavu a zakričal. „Generál Draschcus, už tu boli! Zvitky zmizli, nestrácajte čas v knižnici!“ Kroky sa začali vzďaľovať. Démon sa na mňa uprene pozrel. „Čierne vlasy a hadie oči. Musíš byť Ewrai. Je milé vidieť ťa naživo.“